Paradigma.sk – knihy, ktoré pomáhajú meniť svet

 

Televízia môže zničiť civilizáciu

Karl Popper:

Televízia môže zničiť civilizáciu

Tento rozhovor urobila s filozofom Karlom Popperom (1902-1994) v Londýne 13. apríla 1993 talianska televízia RAI.

Podľa Karla Poppera nie je možné klásť deliacu čiaru medzi výchovou a informáciou, pretože každá informácia už predstavuje určitú voľbu významov a preto je spojená s výchovnou zodpovednosťou, ktorú si televízni operátori musia uvedomovať; pri obrane údajnej nestrannosti informácie nie je možné sa odvolávať na údajne liberálne hodnoty. Aj keď sa Popper zameriava predovšetkým na problém násilia v televízii, nie je to zďaleka jediná oblasť, v ktorej jej vplyv na nekritických divákov je taký škodlivý.

Otázka:

Sir Karl Popper, vy tvrdíte, že televízia má, osobitne pre dospievajúcich, hodnotu morálnej autority a že teda plní výchovnú funkciu. Niektorí tvrdia, že tento názor je v protiklade s liberálnou ideou, podľa ktorej ľudí netreba vychovávať, ale informovať. Myslíte si teda, že by televízia mala plniť výchovnú funkciu?

Odpoveď:

Celkom určite. Myslím si, že v tomto prípade rozlišovanie medzi vychovávaním a informovaním je nielenže falošné, ale priam nečestné. Je mi ľúto, že to musím takto povedať. Neexistuje informácia, ktorá by nebola do istej miery tendenčná. Vidno to už pri voľbe obsahu, keď treba rozhodnúť, o čom budú ľudia informovaní. Pre to treba už vopred mať hotový názor na skutočnosti, rozhodnúť o ich dôležitosti a záujme. Už z toho vidno, že neexistujú informácie, ktoré by neboli "tendenčné". Medzi nimi treba vyberať a výber závisí od toho, aké máme zámery. Tak napríklad môžete požiadať ktoréhokoľvek televízneho profesionála, aby určitú osobu snímal spredu alebo z profilu. Je to výrazný rozdiel! Všetko je výsledkom voľby. Tvrdiť, že existuje čistá informácia, je blud. Vy sa ustavične usilujete vnucovať svoj názor televíznemu divákovi a sami s tým nemôžete nič urobiť. Avšak nie je možné urobiť deliacu čiaru medzi výchovou a informáciou. Toto rozlišovanie nielenže je jednoducho scestné, ale zodpovedá skôr konkrétnemu cieľu, pretože umožňuje povedať: "My sme objektívni, my prinášame iba fakty také, aké sú a nie fakty také, aké by sme chceli, aby ste ich videli. Jednoducho fakty také, aké sú". Toto je veľký omyl!

Na druhej strane je výchova vnímaná ako nutný diktát. Vyučujúci vnucuje svoj názor žiakovi, ktorý sa chce vzdelávať. Pedagóg má veľkú zodpovednosť, zatiaľ čo ten, kto informuje, čiže "čistý informátor" zdá sa, že nemá nijakú zodpovednosť. Medzi nimi však nie je nijaký rozdiel. Ak zodpovedne informujete, ste aj vychovávatelia. Ale ak ste nezodpovední vychovávatelia, porušujete pravidlá hry. Nemôžete sa vyzuť zo svojej povinnosti vychovávateľa.

Tak ako vychovávateľ, aj televízia má veľkú zodpovednosť. Myslím si, že väčšina televíznych profesionálov si dostatočne neuvedomuje svoju zodpovednosť a nedokáže zhodnotiť veľkosť svojej moci. Televízia má ohromnú výchovnú moc a táto moc môže vychýliť ručičku váhy zo strany života na stranu smrti alebo zo strany zákona na stranu násilia. Je zrejmé, že ide o hrozné veci! Vy mi poviete, že proti liberálnemu ideálu obhajujem skutočnosť, že ľudí treba vychovávať a nie informovať.

Tento údajne liberálny ideál bol vymyslený "ad hoc" iba preto, aby nebolo nutné revidovať a meniť svet informácie. Práve iba kvôli tomu bol vymyslený. Nikdy to nebol naozaj liberálny ideál. Klasický liberalizmus stále prikladal veľkú dôležitosť výchove a ešte väčšiu zodpovednosti. Na druhej strane prúdy klasického liberalizmu zdôrazňovali potrebu kontroly moci. Najlepším prostriedkom je sebakontrola. Určitá sebakontrola tu musí byť v každom prípade. Každá moc, najmä však taká gigantická moc ako je televízia, musí byť pod kontrolou. Televízia môže zničiť civilizáciu. Čo je to civilizácia? Je to boj proti násiliu. O občianskom pokroku je možné hovoriť vtedy, ak sa vedie zápas proti násiliu v mene mieru medzi národmi, vnútri národov, predovšetkým však v našich domácnostiach.

Televízia toto všetko ohrozuje. Je jasné, že táto hrozba by bola vážnejšia pod jarmom diktatúry, pretože v takomto prípade by šlo o ozajstnú manipuláciu zameranú na to, aby občania akceptovali diktatúru. A ako ukázal Orwell, k tomu môže dôjsť bez toho, aby si to ľudia uvedomovali. V každom prípade nemá zmysel diskutovať o potenciálnych nebezpečenstvách televízie. Treba uvažovať o jej súčasnej moci pýtať sa, či jej moc nie je využívaná zlým spôsobom. Myslím si, že často je tomu tak. Moja skúsenosť z televízneho prostredia ma naozaj učí, že jej profesionálni pracovníci nevedia čo činia. Kladú si ciele ako napríklad „byť realistickí“, „byť príťažliví“, „zaujať“, „vzrušiť“. To sú ciele, ktoré si kladú explicitne. Kritériom schopností a techniky televízneho pracovníka je miera, v akej dokážu tieto ciele dosiahnuť. On si neuvedomuje svoju výchovnú funkciu, ani obrovskú moc, ktorú má. Na vašu otázku: "Podľa liberálnej doktríny má mať jednotlivec svoju zodpovednosť?", odpovedám: všetko je v poriadku pokiaľ sa človek správa zodpovedne. Ak sa správa násilnicky a útočí proti svojim susedom, musí byť potrestaný.

O slobode existuje vtipný výrok prednesený na jednom americkom súde. Muž hovorí: "Som človek slobodný a teda môžem svojou päsťou pohybovať ktorýmkoľvek smerom". Na to mu sudca odpovedal: "Je pravda, že ste slobodný človek, ale hranicou, po ktorú sa vaša päsť môže pohybovať, je nos vášho suseda!" Stručne povedané, ak chceme spoločnosť, v ktorej by násilie bolo v najvyššej miere vylúčené, hranicou vášho pohybu je susedov nos. Toto je základ občianskej spoločnosti. Je to jednoducho definovateľná vec. Existujú dva druhy spoločnosti: v prvom vládne zákon, ktorý je postupne zdokonaľovaný podľa týchto cieľov: iba v nutnom prípade obmedzovať osobnú slobodu a nakoľko je to len možné, vyhýbať a násiliu.

Ide o racionálny princíp, ktorým sa musí zákon inšpirovať. Obsahom zákona musí jednoducho byť to, ako som predtým povedal, že nos suseda je hranicou môjho slobodného pohybu mojich pästí, alebo ešte lepšie, keď sa určí nejaká hranica, povedzme 8 centimetrov od nosa môjho suseda.. Toto by mal predpisovať dobrý zákon.

Druhou možnosťou je vláda teroru, násilia a strachu. Zažili sme jej dosť najmä v nacistických a komunistických režimoch. Milióny a milióny trpelo tými najhroznejšími spôsobmi pod vládou násilia. Musíme aktívne pracovať, aby sme ho potierali. Preto treba formovať ľudí k civilizácii, ovplyvňovať ich očakávania. Toto je môj výchovný projekt.

Otázka:

Sir Karl, aký je váš názor na násilie ukazované v televíznych správach pri príležitosti vojny v Juhoslávii?

Odpoveď:

Určite, že ho ukazovať treba, ale ono je ukazované až priveľmi! Vo svete neexistuje iba násilie. Televízia roky pripravovala pekné programy a ešte aj dnes ich z času na čas dokáže urobiť. Problémom je však selekcia. Vo svete je už dosť násilia. Vôbec nie je potrebné k tomuto násiliu pridávať násilie vymyslené takým spôsobom, že ľudia sa postupne stanú necitlivými na akýkoľvek druh násilia, ktoré sa ich osobne nedotýka. Keď som bol mladý, niekoľko rokov som pracoval ako vychovávateľ problematických detí že. Najťažšími prípadmi boli tí, ktorí trpeli násilie vo vlastných rodinách. V tom mám určité skúsenosti. Niekedy som sa s týmito mladými vybral do kina – v tom čase televízia ešte neexistovala – a tam som si všimol, že deti mali strach pred násilím. Normálne dieťa zavrie oči, aby ho nevidelo. Skutočnosť, že si ľudia zvyknú na násilné scény, že sa tieto stanú bežnou záležitosťou, je to, čo ničí civilizáciu. To je moja téza. A je to téza veľmi prostá. Tí, ktorí pracujú pre televíziu, si dostatočne neuvedomujú, čo činia. Chcú ukazovať veci, ktoré vyvolajú silný dojem, chcú „byť realisti“ a pritom si neuvedomujú škody, ktoré spôsobujú. Väčšina z nich si toho nie je vôbec vedomá.

Otázka:

Myslíte si, že princípy, o ktorých sme tu hovorili, by mali platiť nielen pre pracovníkov televízie, ale kinematografie a rozhlasu?

Odpoveď:

Nie. V prvom rade treba začať od skupiny, ktorá má najväčší vplyv a najväčšiu moc a tou sú pracovníci televízie. Mal by som takýto návrh: treba založiť inštitúciu – niečo podobné ako majú lekári. Lekári sú kontrolovaní prostredníctvom svojej komory. Nie je to vždy ideálne, pretože sú lekári, ktorí sa dopúšťajú vážnych cýb a sú lekári, ktorí sa dopúšťajú zločinov. Predsa však stále existujú pravidlá vypracované komorou. Je jasné, že parlament má zákonodarnú moc nadradenú nad mocou komory lekárov. Podľa ich vzoru by bolo možné vytvoriť "Televízny inštitút“. Môj návrh je ten, aby vy všetci, všetci, ktorí ste tu, ste sa provizórne zaregistrovali ako členovia „Televízneho inštitútu“. Potom by ste sa mali zúčastniť série kurzov, aby ste získali citlivosť a začali vnímať nebezpečenstvá, ktorým televízia vystavuje deti, dospelých a spoločne celú civilizáciu. Takto by sa mnohým z vás otvorili oči a objavili by ste aspekty vašej profesie, ktoré doteraz boli ignorované a začali by ste novým spôsobom uvažovať o spoločnosti a so svojej úlohe v nej. Okrem toho si myslím, že neskôr by ste mali zložiť skúšku, aby bolo jasné, či ste si osvojili základné princípy. Po vykonaní skúšky by ste podobne ako lekári vykonali prísahu: v nej by ste sľúbili, že budete stále pamätať na tie nebezpečenstvá a budete konať zodpovedne. Až potom by ste sa mohli stať stálym členom „Televízneho inštitútu“. Ak by svoj sľub nedodržali, prišli by ste o svoju licenciu. Samozrejme, že by ste mali možnosť odvolať sa na vyššiu súdnu inštanciu, ale ak by táto potvrdila, že ste konali nezodpovedne, stratili by ste právo pracovať v televízii. Samozrejme, že tieto inštitúcie by museli byť volené väčšinou z vás. A disciplinárne opatrenie, ktoré by vám mohlo odobrať licenciu, by bolo vynesené súdom, v ktorom by pracocníci ako ste vy mali najvyššiu moc. Je potrebné určiť pravidlá. Spôsob, akým by tieto pravidlá boli formulovné a menené, by mali byť predmetom diskusie.

Otázka:

Sir Karl, proti vašim návrhom na reglementáciu televíznej informácie odznelo veľa výhrad. Mnohí napríklad považujú za paradox, že liberál ako vy presadzuje obmedzovanie slobody prejavu. Čo si o tom myslíte?

Odpoveď:

Musím sa priznať, že iba ťažko rozumiem týmto námietkam. Mohol by som mať sto chutí vyjadriť svoj názor tak, že by som vás udrel päsťou, ale je jasné, že to nemôžem, nesmiem urobiť. Je azda niečo antiliberálne brániť mi v tom? Tu ide o rovnaký princíp. Prečo by malo byť antiliberálne a paradoxné pre liberála ako som ja, súhlasiť s tým, že je potrebné obmedzovať slobodu? Každá sloboda musí byť obmedzená. Neexistuje sloboda, ktorá by si nevyžadovala obmedzenia. Všade, kde je sloboda, najlepší spôsob, ako ju obmedziť, je ten, ktorý vyplýva zo zodpovednosti človeka, ktorý koná. Ak je to človek nezodpovedný, bude potrestaný v súlade so zákonom. Jeho sloboda bude v prípade potreby obmedzená hoci aj po celý jeho život. Samozrejme, že dúfame, že raz takáto potreba zmizne. A to je práve to, čo charakterizuje vývoj civilizácie: zvyšovať civilizačnú úroveň a znižovať nutnosť doživotne väzniť ľudí. V tom vidno vývoj civilizácie. To však vôbec neznamená, že by malo byť pre liberála ako som ja paradoxom tvrdiť, že je potrebné obmedzovať slobodu vyjadrovania! Človek môže byť celý šťastný, že má nový automobil a môže mať pocit, že iba keď bude na ňom jazdiť veľmi rýchlo, bude môcť vyjadriť svoju slobodu a nadšenie nd svojím automobilom; a aby ju vyjadril naplno, mohol by chcieť prejsť Rímom rýchlosťou 200 kilometrov za hodinu.
Aký je rozdiel medzi takýmto spôsobom vyjadrovania a tým, ktorí požadujú určití profesionálni umelci televízie? Je v tom nejaký skutočný rozdiel? Treba vidieť, čo svojím spôsobom vyjadrovania ohrozujete alebo neohrozujete ostatných. Inými slovami povedané, ide stále o jeden a ten istý princíp. Vaša sloboda, bez ohľadu na to, či ide o slobodu oháňať sa päsťami, slobodu hovoriť alebo šíriť informácie či čokoľvek iné, je obmedzené nosom vášho suseda. Je to stále rovnaký princíp, a je to ten najjednoduchší princíp, aký si človek môže predstaviť. A všetci tí, ktorí sa oháňajú sloboodu, nezávislosťou, či liberalizmom, aby nás presvedčili, že nie je možné nijako obmedzovať takú nebezpečnú moc, akou je televízia, sú hlupáci. A ak nie sú hlupáci, potom sú to sviniari, ktorí sa chcú obohacovať spektakulárnym predvádzaním násilia a výchovou k násiliu. Ide teda o absolútne jednoduchý princíp.
Ak by vás v škole nejaký profesor učil, ako nedovolene vniknúť do banky alebo ako otráviť rodičov, ak vám bude dávať všetky informácie potrebné na to, aby ste sa stali dobrým kriminálnikom, poviete, že tohto profesora treba odstrániť; neznamená to, že ho treba uväzniť, ale v každom prípade ho treba odstrániť zo školy. To isté by malo platiť aj pre profesionálov v televízii. Prezentovať to môžem iba vo všeobecnosti. Nemôžem presne povedať, aké konkrétne pravidlá by ten Televízny inštitút mal mať, pretože by ich on musel vypracovať. Samozrejme, že mám o tom svoje predstavy, ale aby sme zašli do podrobností, bola by potrebná smernica aspoň o dvadsiatich stranách a ja ju nemôžem vypracovať tu a teraz. Postatné je pochopiť to, čo by malo byť základom tejto smernice, aký treba zaujať postoj k existujúcej situácii. Ľudia musia pochopiť, že nateraz televízia ohrozuje civilizáciu. Pripúšťam, že podobné pravidlá by mohli byť potrebné pre noviny a ďalšie informačné sektory, ale toto nie je predmetom nášho rozhovoru. V prípade televízie je pomerne jednoduché zriadiť inštitúciu, ktorej cieľom by bolo zabrániť zneužívaniu spoločenskej moci, ktorá je takmer neobmedzená.

Otázka:

Posledná otázka: nie je tu riziko, že takáto reglementácia by mohla nechtiac viesť k televízii podobnej Orwellovmi „Veľkému bratovi“?

Odpoveď:

Podobné nebezpečenstvá existujú stále. Existencia občianskej spoločnosti prináša so sebou takéto nebezpečenstvá. V Taliansku mafia predstavuje takéto nebezpečenstvo. Korupcia je vždycky možná. Proti takýmto možnostiam je nutné neprestajne bojovať. Za súčasnej situácie však sa mi zdá, že Orwellovmu „Veľkému bratovi“ je bližšia televízia v takej forme ako je naša, neregulovaná, ako tá, ktorú chceme presadiť. Treba robiť niečo na podporu civilizovanosti.

Otázka:

Sir Karl, ale takto tí, ktorí radi pozerajú na násilie v televízii, budú o neho ochudobnení?

Odpoveď:

Váš postreh je správny. Jedným z argumentov proti môjmu stanovisku je to, že obmedzujem nielen televíznych profesionálov, ale aj divákov. Je potrebné zbavovať spotrebiteľa potešenia? Ide tu o rovnaký princíp: je nutné ochudobňovať o potešenie človeka, ktorý si kúpil automobil, a ktorý jazdí rýchlosťou 300 kilometrov za hodinu? Áno, ak jeho potešenie predstavuje pre druhých nebezpečenstvo. To isté je možné povedať o násilí v televízii. Niektorí vodiči by dokázali jazdiť bezpečne aj pri 300 kilometrovej rýchlosti. Bolo by možné povedať, že oni, na rozdiel od ostatných, nepredstavujú nijaké nebezpečenstvo. Zákon však musí mať určitú univerzálnosť. Nie je možné ľudí najprv otestovať a potom jednému povedať:"Tvoja maximálna rýchlosť môže byť 70 kilometrov za hodinu" a druhému "tvoja zasa je 200 kilometrov za hodinu". Je to nemožné. Na určitých ľudí odmietajúcich násilie by nemalo nijaký vplyv, ani keby videli tie najhoršie veci v televízii, zatiaľ čo druhých by to mohlo ovplyvniť. Nie je možné popierať, že v mnohých kriminálnych prípadoch vrah vie uviesť presný názov filmu, ktorý mu vnukol myšlienku na zločin. Je to dostatočne častý jav, aj keď to nemusí byť každý prípad. Často je však možné identifikovať moment, v ktorom myšlienka na zločin či násilie bola jej páchateľovi vnuknutá.

Otázka:

Sir Karl, nemal by mať podobnú licenciu aj filmový priemysel, keďže, ako sami dobre viete, väčšina filmov, ktoré vidíme v televízii, pochádza z kín?

Odpoveď:

Práve to by som chcel. Je tu však veľký rozdiel. Deti značnú časť svojho času trávia pred obrazovkou. Pre ne televízia predstavuje významnú časť reality. Už nedokážu rozlišovať medzi tým, čo vidia, a skutočnosťou. Ba je tu ešte jeden významný faktor! Nepamätám si už presné čísla, ale podľa štatistík v Amerike deti a mládež strávi pred zapnutým televíznym prijímačom v priemere šesť hodín denne. Ak neberieme do úvahy čas strávený pri jedle a pod., môžeme povedať, že ide zhruba o polovicu dňa, či lepšie povedané, polovicu ich života. Myslím si, že s kinom je to čosi iné, pretože predovšetkým treba vyvinúť námahu a vybrať sa tam a aj to trvá iba dve či dve a pol hodiny. Problém televízie je oveľa naliehavejší.

Otázka:

Prečo ho považujete za najnaliehavejší?

Odpoveď:

Vo svete televízie dochádza k výraznej eskalácii. Badať zreteľný trend prinášať stále silnejšie, stále realistickejšie a hroznejšie. Táto eskalácia začala pred niekoľkými rokmi. A odvtedy sa situácia ustavične zhoršuje. Je teda mimoriadne dôležité nejakým spôsobom zasiahnuť. A nevidím dôvod, prečo by ten istý argument nemal platiť pre kino, knihy a noviny. Podľa mňa existuje iba jedna platná metóda: samoregulácia, autocenzúra, nie cenzúra. Nezodpovedných musia obviniť ich kolegovia. Je to dokonale liberálna metóda v spoločnosti riadenej právom a nie strachom. A je to jednoduchá vec, nevidím v nej nič komplikované.

Z taliančiny Karl Popper: Contro la televisione preložil Mikuláš Hučko

Paradigma.sk – knihy, ktoré pomáhajú meniť svet

Reklamy
This entry was posted in Prevzaté články. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s