O tom aké ponaučenie si možno zobrať z medzivojnového Poľska

Ubehlo už 5 rokov od natočenia filmu Непереписанная история. Польский излом. Súčasné udalosti na Ukrajine spojené s príchodom fašistickej bandy k moci, sankciami, ktoré Západ uvalil na Rusko čeliace tomuto nacistickému a xenofóbnemu vredu vynorenému v strede Európy, rovnako ako nevhodná rola Poľska záporne ovplyvňujúca situáciu, robí opäť aktuálnym príbeh, ktorý v tomto filme opisujú jeho tvorcovia. Dielo nezostarlo, ba čo viac, stalo sa ešte viac dôležitým pre pochopenie dnešný udalostí vo Východnej Európe.

Príbeh hovorí o poľských dejinách obdobia dvadsiatych až tridsiatych rokov minulého storočia. Boli to dni bezuzdného poľského nacionalizmu. Pokusy etnických menšín – Ukrajincov, Bielorusov, židov, Rusov či Litovčanov – o udržanie ich národnostného povedomia, boli potláčané krutým spôsobom. Režim Józefa Piłsudského a jeho podporovateľov bol neochotný uznať základné práva národnostných menšín. Toto Poľsko značne oslabilo spraviac ho odsúdené na zánik pri prvom Nemeckom útoku. Poľsko utrpelo porážku nie len pre vojenskú prevahu Werhmachtu nad svojou armádou, ale hlavne pre vnútornú nejednotnosť hlodajúc poľskú spoločnosť zvnútra. Len zopár Poliakov bolo pripravených ponúknuť neochvejný odpor a brániť krajinu, ktorá bola viac predstavovala “tetu vlasť” než “matku vlasť”.
A tu prichádza paradox dejín: Winston Churchill spravil výstižnú poznámku, keď Poľsko z obdobia medzi dvoma svetovými vojnami označil ako “nenásytnú hyenu Európy”. Pre mnohých dejepisov význam úlohy, ktorú v 2. svetovej zohralo Poľsko tých dní bledne pred faktom, že krajina bola obeť Hitlerovej ozbrojenej intervencie, ktorá rozpútala 2. svetovú vojnu. Rovnakým spôsobom aj zločiny nemeckých nacistov spravili akosi menej významné to, čo režim Piłsudského robil v jeho koncentračných táboroch, pri etnických čistkách a pri príšernom zaobchádzaní s opozíciou.
Zločiny proti ľudskosti, ktorých sa dopustil Nacistický režim Nemecka nemôžu udusiť v zabudnutí zverstvá spáchané vládou druhej poľskej republiky. O tom je film. Poskytuje fakty a dôkazy na zvýraznenie dejinných udalostí, o ktorých má široká verejnosť len malé povedomie.
Len zopár jednotlivcov vie, že pred vybudovaným nemeckých koncentračných táborov Poľsko už stihlo nadobudnúť bohaté skúsenosti z tejto oblasti pri zaobchádzaní s vlastnou opozíciou nesúhlasiacou s vládnucim režimom.
V roku 1934 bol postavený prvý koncentračný tábor na mieste zvanom Bereza Kartuska (územie dnešného Bieloruska) za účelom uväznenia tých, ktorí boli obvinení z “protištátnej” činnosti: predstaviteľov ukrajinských, bieloruských a židovských národnostných hnutí, komunistov, členov tajných organizácií, kňazov grékopravoslávnej cirkvi… Neexistovali žiadne jasné pravidlá koho uväzniť – do tábora umiestňovali všetku opozíciu bez rozdielu. “Nápravná výchova” zahrňovala neľudské podmienky, vyčerpávajúcu prácu, týranie, mučenie a bitky.
Poľský “ľudsko-právny aktivisti” mali dobrý vzťah so svojimi nemeckými kolegami udržovaní rovnakým spôsobom ako ich šéfovia. Napríklad Goebbels a Herring často jazdievali do Poľska, ministri zahraničia Ribbentrop a Beck boli tiež často spolu videní. Józef Kamala-Kurhański, riaditeľ tábora, dostal výcvik v nemeckých koncentračných táboroch. Zhodou okolností strávil posledné dni svojho života v Osvienčine.
Vecní Nemci
Nemci boli neobyčajne vecní: keď skončíš, môžeš ísť. Nepotrebovali žiadny poľský štát, a jeho schopnosti konať represie. Bol čas ísť.
Nemecko potrebovalo aby Poľsko spravilo to čo chcelo – etnicky vyčistiť Kresy (“územie východných hraníc”) získané Poľskom ako výsledok vojny z roku 1920 so sovietskym Ruskom. Dnes tieto územia ležia v západnej Ukrajine, východnom Bielorusku a východnej Litve s mestami ako Ľvov, Vilnius alebo Hrodna. Chceli aby sa táto zem očistila od “cudzincov” ako Ukrajinci, Bielorusi a židia.
Poľský režim zvládol zadanie dokonale. Každý nepoliak bol nútený odísť. Film predstavuje zaujímavé čísla: nezáležiac na tom, že viac ako 40% obyvateľov Kresov boli “cudzinci” s prevažne grékopravoslávnym vierovyznaním, bolo im odňaté právo hovoriť, čítať a učiť deti v ich materinskom jazyku, rovnako ako modliť sa v ich kostoloch. V západnom Bielorusku zostalo len 37 škôl z pôvodných 400. 1300 pravoslávnych kostolov bolo zničených alebo vyrabovaných.
Aby zvýšil počet poľských obyvateľov, režim rozdával v Kresoch (hlavne vo Volyňskej oblasti, dnešná Ukrajina) veľké pozemky vojakom vo výsluhovom dôchodku. Títo stáli na čele asimilačnej politiky, a zároveň vyvolávali veľké pocity neznášanlivosti medzi nepoliakmi. Vo filme historikМатвеев Геннадий hovorí, že Piłsudského režim urobil s Poliakov rukojemníkov ich vlastnej národnostnej politiky smerujúc k medzinárodnej zrážke, špecificky je myslená Volyňská tragédia, kde OUN-UPA (Organizácia ukrajinských nacionalistovUkrajinská povstalecká armáda) zabila v období 1943 až 1945 80 000 až 100 000 Poliakov.
Toto je iba jeden zreteľ veci. OUN-UPA mala svoju vlastnú nacistickú ideológiu, ktorá nemala žiadne miesto ani pre Poliakov, ani pre “Moskalov” či židov na Ukrajinskej pôde. Po tom ako Hitler spravil s Poľskom v auguste 1939 krátky proces, nemecký režim využil Banderu a Šucheviča aby vyčistil Volyňsko-podolskúoblasť, rovnako ako ďalšie oblasti Reichskommissariat Ukraine od Poliakov a židov. Neľudské ukrutnosti (fakty sú vo filme doprevádzané zábermi a rozhovormi), ktoré spáchali banderovci, boli vtedy na dennom poriadku. Dokonca boli na výkon tejto úlohy vytvorené špeciálne “nástroje” – začínajúc práporom Nachtigall končiac divíziou SS Galícia. Volyňská tragédia nebola spontánna, v skutočnosi to bola vojenská operácia dôkladne naplánovaná a takmer dokonale vykonaná Volyňským vedením OUN.
Dnes si nechcú pamätať a spomínať udalosti tých dní ani vo Varšave ani v Kieve. Okrem toho, tieto 2 politické režimy ukazujú vzácnu súdržnosť, keď dostane na pretras národno-oslobodzovacie hnutie Donbasu. Vrchní predstaviteľa Poľska hrajú aktívnu úlohu poskokov kievskému režimu. ASBS Othago je súkromná armádna spoločnost, ktorú založil bývalí poľský minister zahraničia B. Sienkiewicz. Nedávno prenikla na verejnosť účasť tejto firmy na takzvaných “protiteroristických” operáciách na juhovýchode Ukrajiny.
Zdá sa to byť neuveriteľné, ale sily, ktoré medzi sebou bojovali sa spojili, aby dosiahli spoločný cieľ. Vyzerá to ako paradox, ale iba na prvý pohľad. Dnešný nacionalisti a nacisti sa spojili na základe rusofóbie. Poľsko pomocou hladu a chorôb znieslo zo sveta tisíce vojakov červenej armády, ktorí padli do zajatia v roku 1920, zariadili aby ich oponenti zhnili v koncentračných táboroch a násilne asimilovali menšiny. Teraz predstierajú, že sú demokrati. Kievský neonacistický režim, ktorý sa dostal k moci prikrytý transparentmi s Banderovou podobizňou, vypúšťa na Novorusko rakety a napalm za účelom vyhladenia civilistov, hlavne Rusov. Treba sa na tieto 2 režimy pozrieť bližšie – určite sa nevnímajú ako dvojičky, ale evidentne ako spriaznené duše.
Len ťažko bude prekvapením ak budú Poliaci zdieľať svoje skúsenosti z Bereza Kartuska s Porošenkom a Avakovom. Nedávno však bývalí minister obrany Ukrajiny prišiel s nápadom postaviť filtračné tábory pre všetkých dospelých ľudí z Novoruska, vrátane žien, aby sa odhalili tí, ktorí majú spojenie so “separatistami”. Navrhol, že ľudia bez týchto spojení by boli neskôr deportovaní do ďalších regiónov Ukrajiny.
Znovu, rovnako ako desiatky rokov späť, vodcovia ženú svoj národ do krajnosti prebúdzajúc v ňom tie najdivokejšie pudy. Množstvo Ukrajincov a Poliakov sú náchylný ku xenofóbii a neznášanlivosti voči názorom iných. Nečudo keď sú priamo nabádaní, aby boli nepriateľskí k susedom, ktorí chcú hovoriť iným jazykom a modliť sa v iných kostoloch.
Osud starého kontinentu
Nechceme otvárať staré a stále boľavé rany, nevoláme po tom aby Poliaci pri každej príležitosti Ukrajincom pripomínali ich zodpovednosť za Volyňskú tragédiu. Na poučenie vyplývajúce z dejín by sa však nemalo zabudnúť. Spomeňme si ako Hitler (agresor) najprv povzbudzoval Piłsudského pri čistený východných Kresov od Ukrajincov, Bielorusov a židov, a potom Hitlerove SS “blahosklonne” pristupovali k OUN-UPA bojovníkom pri masakre poľských dedín.
Ak Varšava presvedčila seba že Rusko je jej hlavný nepriateľ, a duchovný nasledovníci Banderu a Šucheviča, ktorí už začali praktizovať svoje dedičstvo, sú kamaráti, tak kamarátstvo založené na rusofóbii ako z doby kamennej vyústi do ďalšej Volyňskej tragédii. Pravdepodobne sa to bude volať inak, ale dôsledky môžu byť ešte závažnejšie.
Film nevyhnutne vedie k tomuto záveru bez ohľadu, či bol natočený pred tým než sa “demokratická” Varšava a neonacistický Kiev zliali v objatiach. Dielo Радика Кудоярова vydáva svoju závažnosť práve dnes.
Či už Poľsko prizná svoju vinu, a príjme zodpovednosť za činy svojich predchodcov, krajina umiestnená medzi Západnou a Východnou Európou, môže dláždiť cestu pre nové, sľubné medzinárodné možnosti, a hrať dôležitú úlohu pri určovaní osudu starého kontinentu.
 
Poznámka prekladateľa: Článok je prebratý z fondsk.ru, takže odráža silnú proruskú pozíciu. Aj napriek tejto skutočnosti však článok pomôže mnohým Slovákom objasníť “rozsiahle stavebné úpravy prebiehajúce vo Varšave v septembri roku 1939“.
Autor:
 
Reklamy
This entry was posted in Barbarstvo, História, Rusko, Vojnové zločiny and tagged , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s